Túlam sa po veľkom meste. Po úzkych cestičkách, ktoré končia okienkami so zmrzlinou. Neučím sa a neumývam riady, aj keď viem, že by mi to pomohlo viac ako ničnerobenie. Ale prechádzka po hlučnom centre, o ktorom viete, že vie byť hlučnejšie, je nádherným zabíjaním času. Idete po tej tichej uličke, kde počuť, že ruch je blízko, no zatiaľ neviditeľný.
Pomocou ďalších asociácií na cestách sa motám stále dookola v tom istom. V debilne veľkej trýzniteľskej láske k tomu, čo tu bol so mnou a už nie je. Zbavila som sa ho. Odložila som jeho citové vydieranie na časy, kedy mi bude pripadať niečím pekným. Okrem neho sa motám v hľadaní práce, v pomáhaní svojim priateľom a v míňaní peňazí, ktoré nemám. No a čo! Niekde sa zoženú, požičajú, alebo budem musieť smutne prosiť stvoriteľov.
Vynáranie sa pekných vecí z dôb nedávnych, dôb môjho vzťahu. Ako nám bolo fain, keď sme pozerali intelektuálne filmy a síce som veľakrát krútila hlavou nad počtom ním vypitých pív, cítila som sa super. Ako by som ani nevedela, prečo som to vlastne skončila. Je to proces vyrovnávania sa s odchodom prvého vážneho partnera, alebo len pútanie mozgu s časťou jeho dobrého ja? Pretože úplne odlúčenie, odrozmýšľanie sa od jeho osoby v mozgu ženy nie je možné. Robím to podvedome, asi je mi menej clivo a zároveň by ma zabila predstava mojej minulosti, plná hnevu, kriku, nadávok a neustálych odchodov a návratov.
I tak je celé premýšľanie o ňom iba zbytočne obmedzujúce. Normálne kolobeh obmedzovania. Najprv človeka obmedzuje, že nemôže dať svojmu milovanému len tak francuzáka, keď spolu chodia, tak si vzájomne obmedzujú aktivity a keď nastane koniec, ostáva obmedzujúca láska, ktorá drží. Ako hluchý dvere, ako nacicaný kliešť, ako zaschnutá trojdňová špina na tanieri. Ráno sa zobudíš. Počas umývania zubov s ešte úplne neroztvorenými očami je už opäť tu. Nastávajú ďalšie aktivity, ktoré ho z hlavy na chvíľu vyženú.
Ale nie nadlho! Žiaden strach, on sa vráti! Ani nevieš, kde sa Ti pripomenie, v akej nezmyselnej hlúposti, vo farbe jeho topánok, v názore na tému, ktorú práve tvoja kamarátka potrebuje prediskutovať. Nastane spätný chod, zľakneš sa seba, kamoška Ti povie, že na neho nemáš myslieť. A ty len sedíš a máš chuť sa rozplakať nad tým, že už nie je s tebou. V každý jeden okamih rozplakania sa, sa cítiš ako troska, schizofrenik a beznádejne zamilovaný hlupák. Vieš, že stará láska odíde a nová niekedy predsalen musí prísť...ale kedy to už dopekla bude, aby si sa mohla ísť opiť bez toho, že by si si na danom mieste vyberala kandidátov na jednorazový sex, ktorý by sa vďaka tvojej opitosti neuskutočnil?
Máš ďalší problém a zbieraš zvyšky svojho sebavedomia z popola, ktorý ostal na zemi keď opadol z podrážky. Závidíš všetkým, čo sú spolu a sú šťastní, len preto, že tebe sa to nepodarilo. Nepýtaš sa priateliek na ich partnerov. Zrazu si ich predstavuješ ako hrozné mužské príšery, požierajúce šťastie tvojich kamarátok. Keď ti po štyroch rokoch vzťahu kamarátka tvrdí naivným spôsobom všetky rovnaké veci, ktoré si ty tvrdila tak možno prvý mesiac, premýšľaš nad tým, či si mimo ty alebo ona. Je zamilovaná, stále viac a viac. Ale aj ty predsa si, a napriek tomu si to nedokázala udržať. Pripadáš si ako divná žena medzi kopou šťastných zadaných femme fatale. Ako keby boli všetky zadané kamarátky zrazu krajšie ako ty.
Všetky riešenia týchto problémov končia tvojich rozhodnutím, že schudneš a začneš sa učiť. Prejde pár dní, a ty si znova v krčme, máš už tretie pivo a pripito si hladkáš svoje alkoholické bruško plné beznádeje.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára