utorok 6. marca 2012

Predstavte si, že žijete v ilúzii dokonalého vzťahu.  So svojím milým si rozumiete, ale nie natoľko, aby ste medzi sebou zabili sexuálne napätie, ktoré sa medzi vami vytvára. Alebo, ako by povedal čas, nie ste spolu tak často, aby ste si stihli vymeniť všetky informácie. Všetky zostávajúce sú teda prehupnuté na ramenách sexu. Pardon. Zabudla som spomenúť, že Váš milý je zubár a počas svojho kariérne smerujúceho života na Vás vôbec nemá čas.
Váš život sa uberá krásnym smerom aj napriek tomu, že sa Vaša každodennosť kríži s totálnym zanedbávaním. Zubár ma stále školu a keď sa v nej náhodou nenachádza, lieta so svojim dvojtisícovým darčekom ponad detské ihrisko ako malý chlapec. Milé, rozkošné a nepoužiteľné. Temer dokonalé na zamilovanie sa, pateticky povedané. Hm. Veľmi humorná situácia. Vyrútili ste sa do vzťahu s ním ako nápomocná mamička skrížená s decentne nadržanou mňaukajúcou princeznou. Naskytá sa otázka, čo sa s tým dá robiť?

Vlastne nič. Akokoľvek sa snažíte, trpíte, dúfate a občas na neho vykríknete svojim podľa neho nevhodným spôsobom. Príde deň, kedy sa v deň vašej prvej spoločnej aktivity po dlhej dobe s vami rozíde. Ale nie normálnym spôsobom ako muž ktorý otvorene hovorí o svojich pocitoch, ale ako ufňukané hovado s psími očami, neschopné jednej racionálnej vety. Koncert vašej obľúbenej kapely? No a čo, prečo by sa práve v taký deň nemohol s vami rozísť, však aspoň sa z toho rýchle dostanete. Ako silný človek si rozhodne nenecháte pokaziť zážitok. Povznesená nad protiklady a traumy, dočasne v sebe potláčajúce a hromadiace sa, sa postavíte, obujete, oblečiete a idete tancovať a spievať. A tešiť sa z ľudí a z viet ako „Keď sa Vám čká, tak sa dočkáte...“ Obdivný šat ostáva počas zotrvania v podniku, no po východe na vzduch je tu ostrá konfrontácia s realitou nezadaného človeka v tmavej uličke s dvoma mladými horúcimi zamilovancami. Fuj. 

Už sú to skoro dva týždne od rozchodu s už nie mojim, už ani milým zubárom. Najnovšie pomenovanie pre neho v našej domácnosti je materialista. Popri vykonávaní aktivít ako cvičenie, práca, jedlo a divadlo sa človek nemusí udržiavať pri živote, ono ho to akosi samo odnesie. Pocit pridržiavania znásobuje alkohol, ktorý absolútne otupuje vnímanie a tak sa svet zdá krásny. Hlavným cieľom môjho momentálneho podvedomia je zničiť uvedomovanie si. Prestať vnímať realitu presiaknutú škaredými a necitlivými ľuďmi a pocitom krivdy, ktorý prerastá ako drzý mach cez odseknutý peň, až ho nakoniec úplne pohltí. Toto udržiavanie pri živote je neznesiteľné. Áno, chcem zomrieť alebo sa vrátiť k predošlému životu, ktorý sa napriek všetkému tomu utrpeniu zdal plnší a nemyslieť si o sebe, že som sadistka.  

Áno, doničila som samú seba až tak, že nie som schopná uvedomiť si koniec vzťahu - možno prvú neegoistickú vec, ktorú ten človek urobil. Aj keď to už sú len také autosugescie. Jediné na čo dokážem myslieť, je predstava toho, ako sa ku mne jedného dňa vráti, a všetko bude zase krásne ako predtým. A ja si nechám ubližovať, ale napriek tomu budem šťastná a spokojná. Cítim sa ako blázon. A nie lietadlo. Výrok spájajúci tieto dve slová nemôžem použiť, pretože nepriamo odkazuje aj na neho. Musím si ho so všetkým tak choro prepájať? Je to neznesiteľné.

Ja som neznesiteľná. Aj malý princ si to myslí.

utorok 23. augusta 2011

Chrobák v hlave alebo výprava do každodenného klišé úzkostlivej Mišky

Túlam sa po veľkom meste. Po úzkych cestičkách, ktoré končia okienkami so zmrzlinou. Neučím sa a neumývam riady, aj keď viem, že by mi to pomohlo viac ako ničnerobenie. Ale prechádzka po hlučnom centre, o ktorom viete, že vie byť hlučnejšie, je nádherným zabíjaním času. Idete po tej tichej uličke, kde počuť, že ruch je blízko, no zatiaľ neviditeľný.

Pomocou ďalších asociácií na cestách sa motám stále dookola v tom istom. V debilne veľkej trýzniteľskej láske k tomu, čo tu bol so mnou a už nie je. Zbavila som sa ho. Odložila som jeho citové vydieranie na časy, kedy mi bude pripadať niečím pekným. Okrem neho sa motám v hľadaní práce, v pomáhaní svojim priateľom a v míňaní peňazí, ktoré nemám. No a čo! Niekde sa zoženú, požičajú, alebo budem musieť smutne prosiť stvoriteľov.

Vynáranie sa pekných vecí z dôb nedávnych, dôb môjho vzťahu. Ako nám bolo fain, keď sme pozerali intelektuálne filmy a síce som veľakrát krútila hlavou nad počtom ním vypitých pív, cítila som sa super. Ako by som ani nevedela, prečo som to vlastne skončila. Je to proces vyrovnávania sa s odchodom prvého vážneho partnera, alebo len pútanie mozgu s časťou jeho dobrého ja? Pretože úplne odlúčenie, odrozmýšľanie sa od jeho osoby v mozgu ženy nie je možné. Robím to podvedome, asi je mi menej clivo a zároveň by ma zabila predstava mojej minulosti, plná hnevu, kriku, nadávok a neustálych odchodov a návratov.

I tak je celé premýšľanie o ňom iba zbytočne obmedzujúce. Normálne kolobeh obmedzovania. Najprv človeka obmedzuje, že nemôže dať svojmu milovanému len tak francuzáka, keď spolu chodia, tak si vzájomne obmedzujú aktivity a keď nastane koniec, ostáva obmedzujúca láska, ktorá drží. Ako hluchý dvere, ako nacicaný kliešť, ako zaschnutá trojdňová špina na tanieri. Ráno sa zobudíš. Počas umývania zubov s ešte úplne neroztvorenými očami je už opäť tu. Nastávajú ďalšie aktivity, ktoré ho z hlavy na chvíľu vyženú.

Ale nie nadlho! Žiaden strach, on sa vráti! Ani nevieš, kde sa Ti pripomenie, v akej nezmyselnej hlúposti, vo farbe jeho topánok, v názore na tému, ktorú práve tvoja kamarátka potrebuje prediskutovať. Nastane spätný chod, zľakneš sa seba, kamoška Ti povie, že na neho nemáš myslieť. A ty len sedíš a máš chuť sa rozplakať  nad tým, že už nie je s tebou. V každý jeden okamih rozplakania sa, sa cítiš ako troska, schizofrenik a beznádejne zamilovaný hlupák. Vieš, že stará láska odíde a nová niekedy predsalen musí prísť...ale kedy to už dopekla bude, aby si sa mohla ísť opiť bez toho, že by si si na danom mieste vyberala kandidátov na jednorazový sex, ktorý by sa vďaka tvojej opitosti neuskutočnil?
Máš ďalší problém a zbieraš zvyšky svojho sebavedomia z popola, ktorý ostal na zemi keď opadol z podrážky. Závidíš všetkým, čo sú spolu a sú šťastní, len preto, že tebe sa to nepodarilo. Nepýtaš sa priateliek na ich partnerov. Zrazu si ich predstavuješ ako hrozné mužské príšery, požierajúce šťastie tvojich kamarátok. Keď ti po štyroch rokoch vzťahu kamarátka tvrdí naivným spôsobom všetky rovnaké veci, ktoré si ty tvrdila tak možno prvý mesiac, premýšľaš nad tým, či si mimo ty alebo ona. Je zamilovaná, stále viac a viac. Ale aj ty predsa si, a napriek tomu si to nedokázala udržať. Pripadáš si ako divná žena medzi kopou šťastných zadaných femme fatale. Ako keby boli všetky zadané kamarátky zrazu krajšie ako ty.

Všetky riešenia týchto problémov končia tvojich rozhodnutím, že schudneš a začneš sa učiť. Prejde pár dní, a ty si znova v krčme, máš už tretie pivo a pripito si hladkáš svoje alkoholické bruško plné beznádeje.

štvrtok 12. mája 2011

Naivný a dobrý, pre spoločnosť nepoužiteľný?

Dostojevského Idiotom sa Mestské divadlo Žilina snaží programovo nalákať divákov všetkých vekových kategórii. Mladších školopovinných na skrátenie si takmer sedemsto stranového románu, starších na pripomenutie si diela, ktoré určite pozná každý, kto mal na strednej škole povinnú ruštinu.
Inscenácia ponúka príbeh naivného človeka, ktorý napriek svojej dobromyseľnosti ostáva nešťastným. Román o kritike ruskej spoločnosti, ku ktorej je do kontrastu postavený knieža Myškin ako stelesnenie dobra, sa prostredníctvom dramatizácie podarilo okresať na čisto vzťahovú záležitosť jednotlivca. Cez neho sú zobrazované aj väzby ostatných postáv. On je vďaka svojej jednoduchej, „idiotsky dobrej“ povahe akýmsi prostredníkom. Vysokopostavení s ním síce udržiavajú styky, ale nedá sa povedať, že by ho považovali za seberovného. Ako k dramatickej osobe sa k nemu pristupuje s úctou (kvôli peniazom), súcitom a trpezlivosťou, na čo je v inscenácii kladený dôraz.
Odstránením vedľajších postáv, ktoré v knihe najmä dopĺňajú obraz ruskej spoločnosti sa jednotlivé väzby medzi postavami vyjasnili a vytvorili tak priestor pre jasný dramatický konflikt.
Špecifikom Idiota v repertoári divadla je fakt, že ju inscenuje Eduard Kudláč. Doposiaľ sa v Žiline venoval réžii prevažne novodobých dramatikov. Neopustil však smerovanie svojho minimalistického režijného štýlu. Snaží sa pomocou neho pôsobiť vizuálne, čo sa mu darí a prázdny priestor zapĺňa hereckou akciou.
Na javisku sú do tvaru roztvoreného písmena v umiestnené dve plexisklá, na nich navrchu jedno zrkadlové. Vytvárajú trojhranný priestor a zároveň rozdeľujú scénu na ľavú, pravú a vrchnú, ktorá umožňuje divákom vidieť hlavy hercov. Mizanscény sa tak pomocou scénografie stávajú až geometricky presné. Knieža Myškin stojí počas konfliktov väčšinou presne uprostred (okrem situácií kedy je na odchode a stojí vo dverách). Pred plexisklami je položená obdĺžnikova drevená doska, ktorá jedným zo svojich rohov jemne vyčnieva k publiku. Odohrá sa na nej iba záverečná scéna. Pomocou nej sa na publikum prenesú aj tie najmenšie nešťastné záchvevy duše Myškina. Drevo a sklo vytvárajú kontrast ľudského tepla a chladu.
Rekvizity dopĺňajú individualitu dramatických postáv. Ceruzky od generála ešte nie sú perom „dospelých“ a ich veľké množstvo (asi dvadsať kusov) vyznie v Idiotovej ruke smiešne. Parfenov nôž v ruke dopĺňa jeho revoltu, neexistenciu morálnych hraníc. Obraz Nataše Filipovny zo strany divákov videný len ako prázdny papier zas túžbu Jepančina a Gaňu po peniazoch, nie po kráse.
Kostýmy v prvej časti inscenácie korešpondujú so spoločenským statusom každej dramatickej postavy a v druhom sú v niektorých prípadoch krajšie - zobrazujú vývoj postavy či túžby a emócie. Generál, či Gaňa chtiví po peniazoch kostýmy nemenia, pretože sa nemenia ich osobnosti a teda ani priority. I keď je Aglaja (Ivana Kubáčková) pred prestávkou iná ako svoje zvyšné dve dcéry, musí byť oblečená v rovnakých marhuľovobielých šatách. Po prestávke sa prezlečie do dvojitých bielych s čipkou navrchu, ktoré sú takmer svadobné. Generálka ako dominantná a temperamentná žena je oblečená v červených šatách s ostrými rohmi a potom ich zmení na jemnejšie s volánmi. Kostým kniežaťa je obyčajný, premena kniežaťa po dedičstve rešpektuje knižný popis, vymenením starého, vyblednutého hnedého saka za nové, zamatové.
Herectvo Idiota Jána Dobríka je výrazne štylizované do mentálneho postihnutia. Má nevnímavý pohľad dopredu, nepozerá sa do očí pri konverzácií a kokce. Jeho ruky sú spustené stále vedľa tela, ale napriek tomu nepôsobí kŕčovito a svojím herectvom zapadá do režijnej koncepcie. Stupňovanie jeho nešťastia v druhej časti predstavenia je vyjadrené častejším koktaním a epileptickými záchvatmi v krízových situáciach. Vďaka väčšej vzdialenosti od publika prvý z nich pôsobí naozaj autenticky (druhý záchvat je slabšie osvetlený).
Do protikladu k Dobríkovi je herectvo ostatných výraznejšie, hlasnejšie a dynamickejšie. Všetci herci sa viac pohybujú, gestikulujú a rozprávajú nahlas. Dávajú tak najavo svoje postavenie – Gaňa(Marián Prevendarčík) sa obchodnícky oháňa, generál Jepančin(Boris Zachar) rázne pochoduje, generálka(Jana Oľhová) pyšne zdvíha hlavu, hystericky ziape po svojej dcére. Niekedy svojou teatrálnosťou vyznievajú komicky, čo inscenácií pomáha udržiavať si pozornosť divákov a dynamiku. Vložením šepkania medzi expresívne výstupy ich konanie nadobúda spoločenskú masku a teda postavy si svoje chyby uvedomujú a sú schopné sebareflexie a zámerného zveličenia. Keď knieža zdedí peniaze, Ippolit chorý na tuberkulózu, ho ide prosiť o peniaze. Svedkom je celá spoločnosť, ktorá Ippolita za takéto konanie odsudzuje preto, lebo si ostentatívne vyžaduje súcit. Je prehnane, ba priam až hypochondricky sentimentálny. Braňo bačo na jeho vyjadrenie používa chrapľavý hlas, jeho intonácia preskakuje od vyšších polôh k nižším. Po javisku sa pohybuje labilne, akoby mal čochvíľa spadnúť na zem. Počas hromadných scén sú herecké postavy statické.
Pred osobnými scénami vytvára atmosféru sentimentálna klavírna hudba s hlbšími tónmi, a pred spoločnými výstupmi hrá miestami disharmonická melódia sláčikového nájstroja s nádychom monotónnosti, podporujúc v divákovi emócie z jednostranne zameranej spoločnosti.
Žilinský Idiot neoslovuje ťažkými psychologickými monológmi, ale emóciami, ktoré scénickou akciou dokáže vyvolať v rôznej intenzite a hĺbke. Núti k zamysleniu sa nad našimi morálnymi hodnotami. Príliš veľkou textovou úpravou postráda situácie, ktoré by divákovi, ktorý knihu nečítal, pomohli zreteľnejšie pochopiť dej. Nestrácali by sa v ňom a lepšie by chápali jednotlivé súvislosti. Otázkou ostáva, nie je zámerom práve provokácia k jeho „bližšiemu spoznaniu“?