Dostojevského Idiotom sa Mestské divadlo Žilina snaží programovo nalákať divákov všetkých vekových kategórii. Mladších školopovinných na skrátenie si takmer sedemsto stranového románu, starších na pripomenutie si diela, ktoré určite pozná každý, kto mal na strednej škole povinnú ruštinu.
Inscenácia ponúka príbeh naivného človeka, ktorý napriek svojej dobromyseľnosti ostáva nešťastným. Román o kritike ruskej spoločnosti, ku ktorej je do kontrastu postavený knieža Myškin ako stelesnenie dobra, sa prostredníctvom dramatizácie podarilo okresať na čisto vzťahovú záležitosť jednotlivca. Cez neho sú zobrazované aj väzby ostatných postáv. On je vďaka svojej jednoduchej, „idiotsky dobrej“ povahe akýmsi prostredníkom. Vysokopostavení s ním síce udržiavajú styky, ale nedá sa povedať, že by ho považovali za seberovného. Ako k dramatickej osobe sa k nemu pristupuje s úctou (kvôli peniazom), súcitom a trpezlivosťou, na čo je v inscenácii kladený dôraz.
Odstránením vedľajších postáv, ktoré v knihe najmä dopĺňajú obraz ruskej spoločnosti sa jednotlivé väzby medzi postavami vyjasnili a vytvorili tak priestor pre jasný dramatický konflikt.
Špecifikom Idiota v repertoári divadla je fakt, že ju inscenuje Eduard Kudláč. Doposiaľ sa v Žiline venoval réžii prevažne novodobých dramatikov. Neopustil však smerovanie svojho minimalistického režijného štýlu. Snaží sa pomocou neho pôsobiť vizuálne, čo sa mu darí a prázdny priestor zapĺňa hereckou akciou.
Na javisku sú do tvaru roztvoreného písmena v umiestnené dve plexisklá, na nich navrchu jedno zrkadlové. Vytvárajú trojhranný priestor a zároveň rozdeľujú scénu na ľavú, pravú a vrchnú, ktorá umožňuje divákom vidieť hlavy hercov. Mizanscény sa tak pomocou scénografie stávajú až geometricky presné. Knieža Myškin stojí počas konfliktov väčšinou presne uprostred (okrem situácií kedy je na odchode a stojí vo dverách). Pred plexisklami je položená obdĺžnikova drevená doska, ktorá jedným zo svojich rohov jemne vyčnieva k publiku. Odohrá sa na nej iba záverečná scéna. Pomocou nej sa na publikum prenesú aj tie najmenšie nešťastné záchvevy duše Myškina. Drevo a sklo vytvárajú kontrast ľudského tepla a chladu.
Rekvizity dopĺňajú individualitu dramatických postáv. Ceruzky od generála ešte nie sú perom „dospelých“ a ich veľké množstvo (asi dvadsať kusov) vyznie v Idiotovej ruke smiešne. Parfenov nôž v ruke dopĺňa jeho revoltu, neexistenciu morálnych hraníc. Obraz Nataše Filipovny zo strany divákov videný len ako prázdny papier zas túžbu Jepančina a Gaňu po peniazoch, nie po kráse.
Kostýmy v prvej časti inscenácie korešpondujú so spoločenským statusom každej dramatickej postavy a v druhom sú v niektorých prípadoch krajšie - zobrazujú vývoj postavy či túžby a emócie. Generál, či Gaňa chtiví po peniazoch kostýmy nemenia, pretože sa nemenia ich osobnosti a teda ani priority. I keď je Aglaja (Ivana Kubáčková) pred prestávkou iná ako svoje zvyšné dve dcéry, musí byť oblečená v rovnakých marhuľovobielých šatách. Po prestávke sa prezlečie do dvojitých bielych s čipkou navrchu, ktoré sú takmer svadobné. Generálka ako dominantná a temperamentná žena je oblečená v červených šatách s ostrými rohmi a potom ich zmení na jemnejšie s volánmi. Kostým kniežaťa je obyčajný, premena kniežaťa po dedičstve rešpektuje knižný popis, vymenením starého, vyblednutého hnedého saka za nové, zamatové.
Herectvo Idiota Jána Dobríka je výrazne štylizované do mentálneho postihnutia. Má nevnímavý pohľad dopredu, nepozerá sa do očí pri konverzácií a kokce. Jeho ruky sú spustené stále vedľa tela, ale napriek tomu nepôsobí kŕčovito a svojím herectvom zapadá do režijnej koncepcie. Stupňovanie jeho nešťastia v druhej časti predstavenia je vyjadrené častejším koktaním a epileptickými záchvatmi v krízových situáciach. Vďaka väčšej vzdialenosti od publika prvý z nich pôsobí naozaj autenticky (druhý záchvat je slabšie osvetlený).
Do protikladu k Dobríkovi je herectvo ostatných výraznejšie, hlasnejšie a dynamickejšie. Všetci herci sa viac pohybujú, gestikulujú a rozprávajú nahlas. Dávajú tak najavo svoje postavenie – Gaňa(Marián Prevendarčík) sa obchodnícky oháňa, generál Jepančin(Boris Zachar) rázne pochoduje, generálka(Jana Oľhová) pyšne zdvíha hlavu, hystericky ziape po svojej dcére. Niekedy svojou teatrálnosťou vyznievajú komicky, čo inscenácií pomáha udržiavať si pozornosť divákov a dynamiku. Vložením šepkania medzi expresívne výstupy ich konanie nadobúda spoločenskú masku a teda postavy si svoje chyby uvedomujú a sú schopné sebareflexie a zámerného zveličenia. Keď knieža zdedí peniaze, Ippolit chorý na tuberkulózu, ho ide prosiť o peniaze. Svedkom je celá spoločnosť, ktorá Ippolita za takéto konanie odsudzuje preto, lebo si ostentatívne vyžaduje súcit. Je prehnane, ba priam až hypochondricky sentimentálny. Braňo bačo na jeho vyjadrenie používa chrapľavý hlas, jeho intonácia preskakuje od vyšších polôh k nižším. Po javisku sa pohybuje labilne, akoby mal čochvíľa spadnúť na zem. Počas hromadných scén sú herecké postavy statické.
Pred osobnými scénami vytvára atmosféru sentimentálna klavírna hudba s hlbšími tónmi, a pred spoločnými výstupmi hrá miestami disharmonická melódia sláčikového nájstroja s nádychom monotónnosti, podporujúc v divákovi emócie z jednostranne zameranej spoločnosti.
Žilinský Idiot neoslovuje ťažkými psychologickými monológmi, ale emóciami, ktoré scénickou akciou dokáže vyvolať v rôznej intenzite a hĺbke. Núti k zamysleniu sa nad našimi morálnymi hodnotami. Príliš veľkou textovou úpravou postráda situácie, ktoré by divákovi, ktorý knihu nečítal, pomohli zreteľnejšie pochopiť dej. Nestrácali by sa v ňom a lepšie by chápali jednotlivé súvislosti. Otázkou ostáva, nie je zámerom práve provokácia k jeho „bližšiemu spoznaniu“?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára