Predstavte si, že žijete v ilúzii dokonalého vzťahu. So svojím milým si rozumiete, ale nie natoľko, aby ste medzi sebou zabili sexuálne napätie, ktoré sa medzi vami vytvára. Alebo, ako by povedal čas, nie ste spolu tak často, aby ste si stihli vymeniť všetky informácie. Všetky zostávajúce sú teda prehupnuté na ramenách sexu. Pardon. Zabudla som spomenúť, že Váš milý je zubár a počas svojho kariérne smerujúceho života na Vás vôbec nemá čas.
Váš život sa uberá krásnym smerom aj napriek tomu, že sa Vaša každodennosť kríži s totálnym zanedbávaním. Zubár ma stále školu a keď sa v nej náhodou nenachádza, lieta so svojim dvojtisícovým darčekom ponad detské ihrisko ako malý chlapec. Milé, rozkošné a nepoužiteľné. Temer dokonalé na zamilovanie sa, pateticky povedané. Hm. Veľmi humorná situácia. Vyrútili ste sa do vzťahu s ním ako nápomocná mamička skrížená s decentne nadržanou mňaukajúcou princeznou. Naskytá sa otázka, čo sa s tým dá robiť?
Vlastne nič. Akokoľvek sa snažíte, trpíte, dúfate a občas na neho vykríknete svojim podľa neho nevhodným spôsobom. Príde deň, kedy sa v deň vašej prvej spoločnej aktivity po dlhej dobe s vami rozíde. Ale nie normálnym spôsobom ako muž ktorý otvorene hovorí o svojich pocitoch, ale ako ufňukané hovado s psími očami, neschopné jednej racionálnej vety. Koncert vašej obľúbenej kapely? No a čo, prečo by sa práve v taký deň nemohol s vami rozísť, však aspoň sa z toho rýchle dostanete. Ako silný človek si rozhodne nenecháte pokaziť zážitok. Povznesená nad protiklady a traumy, dočasne v sebe potláčajúce a hromadiace sa, sa postavíte, obujete, oblečiete a idete tancovať a spievať. A tešiť sa z ľudí a z viet ako „Keď sa Vám čká, tak sa dočkáte...“ Obdivný šat ostáva počas zotrvania v podniku, no po východe na vzduch je tu ostrá konfrontácia s realitou nezadaného človeka v tmavej uličke s dvoma mladými horúcimi zamilovancami. Fuj.
Už sú to skoro dva týždne od rozchodu s už nie mojim, už ani milým zubárom. Najnovšie pomenovanie pre neho v našej domácnosti je materialista. Popri vykonávaní aktivít ako cvičenie, práca, jedlo a divadlo sa človek nemusí udržiavať pri živote, ono ho to akosi samo odnesie. Pocit pridržiavania znásobuje alkohol, ktorý absolútne otupuje vnímanie a tak sa svet zdá krásny. Hlavným cieľom môjho momentálneho podvedomia je zničiť uvedomovanie si. Prestať vnímať realitu presiaknutú škaredými a necitlivými ľuďmi a pocitom krivdy, ktorý prerastá ako drzý mach cez odseknutý peň, až ho nakoniec úplne pohltí. Toto udržiavanie pri živote je neznesiteľné. Áno, chcem zomrieť alebo sa vrátiť k predošlému životu, ktorý sa napriek všetkému tomu utrpeniu zdal plnší a nemyslieť si o sebe, že som sadistka.
Áno, doničila som samú seba až tak, že nie som schopná uvedomiť si koniec vzťahu - možno prvú neegoistickú vec, ktorú ten človek urobil. Aj keď to už sú len také autosugescie. Jediné na čo dokážem myslieť, je predstava toho, ako sa ku mne jedného dňa vráti, a všetko bude zase krásne ako predtým. A ja si nechám ubližovať, ale napriek tomu budem šťastná a spokojná. Cítim sa ako blázon. A nie lietadlo. Výrok spájajúci tieto dve slová nemôžem použiť, pretože nepriamo odkazuje aj na neho. Musím si ho so všetkým tak choro prepájať? Je to neznesiteľné.
Ja som neznesiteľná. Aj malý princ si to myslí.
